Prechod na navigáciu Hlavné menu
NAŠA DOLINA n.o.

Povesti

.......Svetlonos

Koho chytí po polnoci, tomu už nieto pomoci. Tak sa v Klecenci hovorilo o svetlonosovi, ktorý dlhé  časy sužoval ľudí v osade. Najmä ženy a mladé dievčence sa ho báli. Málokedy sa stalo, že by sa niektorá po večeri pohla sama z chalupy.
Svetlonos bol chudorľavý a dengľavý mužík. Tvár mal modrastú ako ranný opar a uprostred tváre veľký dlhý nos. Len čo sa zotmelo, nos začal svetielkovať a osvietil mu celú tvár. Oblečený bol v zelenkavožltom obleku a vo vyziabnutej ruke držal čarovný lampáš, ktorý bolo v noci doďaleka vidieť. Kto svetlo uvidel, začalo ho lákať a musel ísť za ním.
Vodník býval v potoku, rybníku alebo jazere a jeho brat svetlonos mal domov v háji, rúbani alebo v lese. Svoje obete najradšej vláčil po hustých mladinách, lebo tam sa najväčšmi unavili a najskôr zahynuli.
Nad Klecencom sa týči ostrý Okočovec. Je to vrch obrastený bukovou mlaďou.
Aj tam sa vraj svetlonos usadil a Klecenčania neraz počuli, ako vykrikoval:
- Hrnce veziem, hrnce veziem.
A o chvíľu zas:
- Hrnce veziem, hrnce veziem.
Potom nastal veľký lomoz, akoby hmčiarvoz s hmcami prevrátil, a svetlonos zakričal:
- Tam moje hrnce!
Neraz veru svetlonos vyplašil ľudí pod Okočovcom. Každý saho bál a v noci by sa nik nebol odvážil  ísť do Okočovca ani za tisíc zlatých.
Vybrala sa raz popoludní na huby babka Lacínová a zablúdila v zubáckej Kýčere. Čochvíľa sa zotmelo a chudera sa vláčila po jarkoch, že už ledva lapala dych. Vtedy zazrela oproti v briežku lampáš.
- Istotne ma hľadajú ... - potešila sa babka a pobrala sa za svetlom. Po chvíli sa jej zamarilo, že svetlo pred ňou ustupuje, a volala, aby ju počkali. No človek s lampášom sa vzďaľoval a starká šla bez vôle za ním. Cez húštiny sa predierala, že jej zo sukien iba zdrapy viseli, hríby potratila a prázdnu šatku si okolo dlane otočila, aby ju palička netlačila.
Nevedela veru babka Lacínová, že už siedmy chotár prešla a bola v Okočovci. Tam chudera na zem spadla a zaspala. Ťažký sen jej privalil viečka naveky a svetlonos tancovalokolo svojej obete.
Ráno našli starenkino bezduché telo šarvanci, ktorí hl'adali sokolie hniezda.
V Klecenci žil remenár, dobrý remeselník. Remeslo mu prekvitalo a v jeho chalupe vládla spokojnosť. Zo syna mu švámy mládenec vyrástol a otcovi pomáhaL Naučil sa pekné remence rezať a vybíjať mosadznými cvokmi. Potom ich po dedinách romášal a predával.
Ako tak po svete chodil, zašiel i do Zubáka za vrchom, s ktorým mal Klecenec spoločnú chotárnu hranicu. Na dolnom konci sa v mlyne zastavil a núkal tovar i mlynárovi. V mlynici ho pekná deva privítala. Taká bola švárna, že sa mládenec naskutku do nej zaľúbil.
Odvtedy, len čo sa zvečerilo, mládenec sa ponáhľal do Zubáka k svojmu dievčaťu. Keď vyšiel na Kýčeru a dolu ňou sa spúšťal, takto si spieval:

"Bol jeden remenár a ten mal syna
a on si obľúbil dievča zo mlyna.
Keď si ho obľúbil, aj si ho vezme,
Nevestu otcovi domov privezie"

Keď dospieval, tak si zavýskal, že sajedliam vrcholce ohýbali. Náramne sa mládenec tešil na svoju milú.
Chodil šuhaj do Zubáka čoraz častejšie a nič nedbal o svetlonosa. No svetlonos nelenil a chystal sa šuhaj a zmárniť. Nedarilo samu, lebo remenárov syn chodil do mlyna podvečer a vracal sa až nadránom. Vždy si spieval a pesničkou svetlonosa odháňal. No raz musel remenár domov utekať. Zubáckyrn mládencom sa nevidelo, že im cudzí chodí za tou najkrajšou, a čakali ho na kraji lesa. Dlho čakali. Už bolo jedenásť, a remenára nikde. Práve sa chystali odísť, keď začuli jeho spev na vrchu Kýčery.
Mládenec bol už na kraji lesa, keď mu okolo hlavy preletel drúk a do ruky šibol kameň. Strhol sa krik, šuhaj skočil do húštiny a rozbehol sa ku Kýčere. Hore brehom sa zadýchal a na samom vrchu si sadol, že si odpočinie.
Sedel a rozmýšľal. Už nespieval. Smútok mu zaľahol na srdce. Cesta k milej bola zarúbaná. Ani nevedel, ako čas uteká, len keď naraz uvidel pred sebou svetlo. Zdvihol sa a poberal sa za ním. Ako bez vôle ho nasledoval. Ktovie, kde všade ho svetlonos povláčil, ale na druhý deň ho kraviari našli na
vrchu Okočovca v kríku s rozbitou hlavou. Ležal tam bez života a sníval večný sen.
Veľa bolo tých, čo za ním plakali. Najväčšmi nariekala jeho milá, mlynárova dcéra. Mamka Kozinová poslala dievčence po múku do Zariečia. Sestry čakali dlho, lebo v ten deň veľa ľudí mlelo. Už bolo neskoro, keď si vrecia uviazali do batohov a z mlyna sa pohli do Klecenca. Hanka kráčala vpredu a za ňou dve staršie sestry,
Katka a Zuzka. Mlčali, lebo sa báli svetlonosa. Už boli v polovici cesty, keď mali prejsť cez lávku ponad bystrý potok. Vtedy zazreli pod stráňou svetlo a všetky sa veľmi preľakli. Posmeľovali sa navzájom a chceli vykročiť vpred, lebo svetlo pod stráňou sa stratilo. A hľa, už bolo na lávke.
Hanka bola najsmelšia i najbystrejšia. Všeličo počula od starých ľudí, keď chodila na driapačky. Vedela, že pred zlým treba po prostriedku cesty kráčať.
- Sestry, - riekla, - za mnou poďte, po prostriedku cesty. Pod nohy si hľaďte a ničoho sa nebojte!
A už aj vykročila rovno k lávke, no svetlonos už pod horou poskakoval. Dievčence smelo prešli na druhú stranu a pomedzi koľaje sa poberali ďalej. Svetlonos poskakoval okolo nich, pommkával a lampášom natriasal, ale sestry len išli a nevšímali si ho. Len čo prišli k prvým chalupám, začali psy brechať a svetlonos sa ďalej neodvážil. Stratil sa, odišiel domov naprázdno. Istotne sa zlostil, lebo bolo počuť jeho krik:

"Hrnce veziem, hrnce veziem,
hrnce veziem, hrnce veziem,
tam moje hrnce."

Dievčatá doma rozprávali, ako ich svetlonos vyľakal.
- Ej, keby som ja bola chlapom, ukázala by som mu, - rozhorčovala sa Hanka.
- Povedz, čo! Ja pôjdem bárs aj hneď, - ozval sa brat.
No Hanka sa mu bála povedať, čo treba robiť. Brat bol nebojácny, no čo ak by sa mu niečo zlé prihodilo? Keď však stále dobiedzal, napokon povedala, čo počula na driapačkách.
- Keď uvidíš svetlonosa, chytro si sadni, otoč sa mu chrbtom a začni nariekať.
Svetlonos k tebe príde a bude sa ťa pýtať, čo ti je, len aby ťa na nohy dostal. Ty musíš povedať, že nevládzeš kráčať, a popýtaš ho, aby ťa odniesol. To on s radosťou urobí, lebo pôjde s tebou rovno do Okočovca. Keď už budeš na ňom sedieť, rozbi mu o hlavu záprdok. Kým sa on bude utierať, šikovne mu lampáš vytrhni, a vtedy už budeš mať nad ním moc.
Brat neotáľal a urobil, ako Hanka povedala. Vyšiel do Kýčery a na svetlonosa počkal. Len čo sa priblížil, rýchlo si sadol, otočil sa mu chrbtom a začal nariekať:

-Jaj,jaj, moja noha! Jaj,jaj, moja noha!
- Čože ti je, človeče?
- Noha bolí,jaj,jaj, -pretvaroval sa šuhaj.
- Pod'! Odnesiem ťa.
Šuhaj sa posadil svetlonosovi na plecia a pohodlne sa mu tam uvelebil. Keď ho svetlonos dobrú chvíľu teperil, tresol mu mládenec o hlavu záprdok. Svetlonos sa začal utierať a dlhým nosom krútiť, lebo ho dusil strašný smrad. Vrtel sa a prskal ako kocúr. A vtedy šuhaj chmat! A už držallampášik. Potom zoskočil, našiel si poriadny drúk a bil nosáňa hlava-nehlava. Svetlonos ujsť nemohol, lebo bez lampáša nevedel urobiť ani krok. Len stál a držal ako hluchý dvere. Šuhaj tÍkol a svetlonos bol čoraz menší. Už z neho ostala iba kôpka šiat. I lampáš dohorieval a čoskoro celkom zhasol.
Mládenec odhodil drúk, svetlonosove šaty zavesil na krík a lampášik zobral domov. Zavesil ho na podstení a sestrám porozprával, čo zažil. Lampášik dlho visel u Kozinov na podstení a pripomínal Klecenčanom zlého svetlonosa. Odvtedy sa ho ľudia neboja. I v Okočovci je pokoj, lebo tam prestal
s hrncami štabarcovať.


 

webygroup

Milan Rúfus : KTO?

Ešte raz, moji, trochu vážne.
Pochodeň dymí, kto ju zažne?
Ktože ju opäť rozsvieti?
Od detí - k veľkým - do detí.
Poraďte, kto nás rozpomenie?
Kto scelí veci rozlomené.
Kto riečku vráti dejinám.
Odpustí všetkým - jej i nám.

dnes je: 18.8.2018

meniny má: Elena, Helena

podrobný kalendár


1239736

Úvodná stránka