Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná
NAŠA DOLINA n.o.

Mlyny a mlynári v Lysej

Obec Lysá pod Makytou sa spomína od roku 1471 ako Lyzza. V roku 1598 mala 14 domov, v roku 1720 mala 36 daňovníkov, z toho 18 želiarov, mlyn, v roku 1784 mala 295 domov, 338 rodín a 1943 obyvateľov, v roku 1828 mala 289 domov a 2523 obyvateľov. V obci bola tridsiatková stanica. Obyvatelia boli roľníci, chovali dobytok, spracúvali drevo (píla).
(Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. časť)

V Lysej stálo v minulosti vždy viac mlynov. Napriklad v roku 1797 boli v obci mlynári Ján a Juraj Molko (Milko?), ktorí platili zemepánovi 4 zlatky a 50 denárov, Juraj Halda, ktorý platil 6 zlatiek, Martin Vnuk, platil 3 zlatky. Po 1 zlatke a 50 denároch platili mlynári Jan Makyna, Andrej Dajdak, Ján Pianka, Ján a Juraj Klemenovský a Ján Hanze.
O sto rokov neskôr boli v obci 3 potočné a 4 kamenné mlyny s denným výkonom 40 rakúskych meríc. Dennú kapacitu však splnili len vtedy, ak nebola zima, resp. sucho, ktoré nepriaznivo pôsobili na mlynské kamene.
Vrchnost' nesmela poddaného nútit', aby mlel svoje obilie výhradne v panskom mlyne.
V období po zavedení Tereziánskeho urbára panstvo prenajímalo aj valchu a pílu v Lysej. V roku 1835 ich mal prenajaté František Dulyka (Duliak ?) za 215 zlatých. Ten isty árendátor platil v rokoch 1839 -1841 80 zlatých áendy, rezal dosky pre panstvo a užíval 2 a ¾ merice pol'a a ¼ merice záhrady. (Zdroj: Vybrané informácie z monografie Lysá pod Makytou, rok vydania 2001.)

Podľa informácie pani učiteľky Marty Nošíkovej boli v Lysej začiatkom 20. storočia 4 funkčné mlyny:

mlyn u Nošíkov
mlyn u Smolkov, ktorý v súčasnej dobe už neexistuje
mlyn u Milkov
mlyn u Pečeňov


 

......navštívené mlyny


Zobraziť Lysá pod Makytou na väčšej mape

Mlyn u Nošíkov

Pôvodne tu stál „Panský mlyn - kamenný mlyn“, ktorý bol vlastníctvom Lednického panstva.Po zrušení poddanstva tento majitelia predali.

Rodina Zvonková vlastnila mlyn v čase, keď sa ku nim priženil Rudolf Nošík. Tento mlyn prevzal a staral sa o jeho prevádzku. (Obidve rodiny sa v Lysej usídlili pravdepodobne v Pobielohorskom období.)
Po úmrtí manželky, ktorá zomrela mladá pri pôrode spolu s dieťaťom, sa Rudolf Nošík oženil druhýkrát. Manželkou mu bola Mária Dujková. Syn Ján Nošík pokračoval v otcovom remesle.
Mlyn patril k tzv. panským mlynom, čo znamenalo, že mlynári boli slobodní.

 

Posledný mlynár v mlyne u Nošíkov

Nošíkovci - rodinná fotografiaJán Nošík nar. 1898 , manželka Eva, rodená Mazáková z Viesky nar. 1900
v roku 1923 spoločne mlyn oddĺžili a postupne začali zveľaďovať.
S výraznou podporou manželky Ján Nošík neprosperujúci kamenný mlyn prebudoval v roku 1935 na nový mlyn s najmodernejšou technológiou. Za pomoci švagra získali na prestavbu mlyna úver vo výške 250 000 korún v Komunálnej banke, ktorý postupne splatili.
Projektovú dokumentáciu na nový valcový mlyn vypracovala firma Josef Prekop a synovia z Pardubíc.
Na posilnenie funkčnosti mlyna v prípade nepriaznivej hladiny vody v mlynskom náhone mali parný stroj.

Do mlyna nosili obyvatelia Lysej pšenicu a raž, ktoré sa v mlyne mleli na: krupicu, krupicovú múku, hladkú múku obyčajnú, hladkú múku špeciálnu, otruby. O prácu v mlyne sa predovšetkým starala pani Nošíková.
V mlyne pracovali viacerí tovariši. Za všetkých spomenieme tovariša, ktorého doporučila dodávateľská firma z Pardubíc. Tovariš bol znalý práce s novým zariadením mlyna. Z ostatných tu najdlhšie pracoval Jozef Janíček. Tovariši v mlyne bývali. Mali tu vyčlenený priestor „šalandu“.
Okrem mlyna Nošíkovci prevádzkovali aj výrobu pohankových krúpov.
Chod píly mal na starosti pán Nošík. Pri práci mu pomáhal predovšetkým synovec Miroslav Nošík.
Pre potreby mlynárovej rodiny prevádzkovali mangel.
Náhon umožňoval vyrábať vlastnú el. energiu. Malá vodná elektráreň bola v prevádzke od r. 1935. Do obce bola elektrina zavedená až v r. 1947.
Mlynárova rodina poskytovala zázemie pre niekoľkých učiteľov, ktorí sa tu stravovali. V období výstavby železničnej trate tu boli ubytovaní a tiež sa stravovali niektorí inžinieri pracujúci na stavbe. Pani mlynárka piekla chlieb nielen pre svoju rodinu, ale aj pre robotníkov, ktorí pracovali pri výstavbe železnice...
Obyvatelia mlyna sa aktívne zapájali aj do spoločenského a kultúrneho života obce.
Po znárodnení 1953, kedy sa mlyn rozhodnutím vlády stal vlastníctvom štátneho podniku Mlyny a cestovinárne Priešťany, bol na mlyn dosadený nový mlynár Anton Rusnák, ktorý bol pre podvody z práce prepustený. Novým správcom bol mlynár, ktorý dochádzal z Mikušoviec.
Práca v píle bola pozastavená. Keďže Nošíkovci nesmeli pokračovať  v práci v mlyne ani na píle, jediným zdrojom ich obživy bolo poľnohospodárstvo.
Okrem toho, že rodine bol zhabaný mlyn, obsadená veľká časť bytu, v tomto období sa im vyhrážali úplným vysťahovaním.
V roku 1968 sa obec rozhodla obnoviť prácu v píle. Pán Ján Nošík začal opäť pracovať na svojom zariadení, ale ako zamestnanec Miestneho národného výboru.
V roku 1972 po tragickej nehode zomrel. Pani Eva Nošíková zomrela v roku 1986.

Marta Nošíková v škole

 Medzi deťmi je aj Marta Nošíková

Divadlo

Ján Nošík účinkoval v divadelnej hre...



 


 

Mlyn u Pečeňov

 Podľa informácie pána Jána Pečeňu (1948):


Ján Pečeňa Lysá pod MakytouStarý otec Ján Pečeňa nar. 1888 padol v I. svetovej vojne do zajatia.
V zajatí pracoval v mlyne, kde sa priučil mlynárčine...
Po návrate domov sa začal živiť mlynárskym remeslom. Spolu s manžel-kou Annou rod. Kuchtovou nar. 1889 z Mestečka si prenajali mlyn v Dešnej až do roku 1928.
V tomto čase v Lysej vyhorel mlyn. Ján Pečeňa kúpil zhorenisko spolu s vodným právom a dal sa do stavby.  V spomenutom roku 1928 začal mleť zbožie už vo svojom mlyne.
Postupne k mlynu pribudlo zariadenie na spracovanie pohankových krúpov.

Pečeňovci sa „zaľúbili“ do mlynárčiny, o čom svedčí skutočnosť, že ďalší traja bratia Jána Pečeňu sa venovali tomuto remeslu. Mlynárčili v Lazoch pod Makytou, v Lúkach, v Rajeckej Lesnej.

Syn Ján Pečeňa, narodený v roku 1913, sa za mlynára vyučil pri otcovi.
V mlyne začal pracovať spoločne s otcom.
Znárodnenie postihlo aj mlyn Jána Pečeňu. Mlyn bol zatvorený.


Ján Pečeňa mladši s manželkou Annou r. Drgoncovou - svadobná fotografia


Ján Pečeňa mladší spolu s rodinou (manželka Anna rodená Drgoncová, nar. 1915 z Lubiny, syn Ján nar. 1948) odišli pracovať do Sudét, ktoré boli po
II. Svetovej vojne vysídlené. Ján Pečeňa pracoval v lesoch, staval cesty ale pracoval aj v krčme.
V roku 1966 sa vrátil na Slovensko.
 

Ján Pečeňa a manželka Anna rodená Kuchtová - Lysá pod Makytou

 

Najmladší v rodine Ján Pečeňa – náš informátor , začal pracovať v Gumárňach 1. mája. Vzťah
k mlynárčine získal pri svojom dedkovi a otcovi, ktorí síce v mlyne už nemleli múku, ale stále „mleli“ pohanku.
Táto vzácna tradičná plodina v našom prostredí bola ešte stále pestovaná miestnymi obyvateľmi a Pečeňovci jej „mletím“ vypĺňali medzeru, ktorú neposkytovali štátne mlyny.
Ján Pečeňa najmladší túto službu, v prípade potreby, poskytuje dodnes.



 


 

Mlyn u Milkov

V Lysej stálo v minulosti vždy viac mlynov. Napriklad v roku 1797 boli v obci mlynári Ján a Juraj Molko (Milko?), ktorí platili zemepánovi 4 zlatky a 50 denárov, Juraj Halda, ktorý platil 6 zlatiek, Martin Vnuk, platil 3 zlatky. Po 1 zlatke a 50 denároch platili mlynári Jan Makyna, Andrej Dajdak, Ján Pianka, Ján a Juraj Klemenovský a Ján Hanze.
(Zdroj: Vybrané informácie z monografie Lysá pod Makytou, rok vydania 2001.)


 

Pán Stanislav Milko 1941 píše:

Rodina Milková prišla na Lysú pod Makytou asi v polovine 17. storočia teda okolo roku 1650
z oblasti dnešných hraníc Grécka, Bulharska a Makedónie. Na Lysej sa rozhodli vybudovať mlyn a
mlynárčiť. Vtedy na území Uhorska platil zákon o vodnom práve, takže budovateľ mlyna dostal potrebné pozemky od obyvateľov obce a im obec nahradila tieto pozemky z pozemkov obecných. Medzi rodinou Milkovou a rodinou Janíčkovou však vznikol spor, pretože rodina Janíčkova odmietla tieto pozemky poskytnúť. Spor potom riešilo panstvo na Lednickom hrade, pod ktorého správu obec Lysá patrila. List / sťažnosť / bol odovzdaný v minulosti p. učiteľovi Kutějovi ktorý chcel založiť
v Púchove vlastivedné múzeum a nie je teraz známy jeho osud. Založenie mlyna v tomto období obec podporovala z dôvodu prudkého nárastu obyvateľov českej národnosti po bitke na Bielej Hore
a trvalo sa tu usídlili.
Mlyn sa dedil z otca na syna až do r. 1951 kedy bol úradne zastavený. Bol viackrát prestavaný, najväčšou rekonštrukciou prešiel v roku 1928 kedy bol vybavený vodnou turbínou o výkone 9 KW
schopnou utiahnuť okrem mlyna aj drtič kameňa ktorý bol vedľa budovy. Zároveň bol rekonštruovaný prívodný kanál a rozšírená zásobná vodná nádrž kde bolo chovaných až 400 ks kaprov a bol k dispozícii člnok (maňásek). Výška hladiny vody v nádrži pri vtoku do turbíny bol necelé 3 metre a ďalšie 3 metre bol spád ocel. rúrou do turbíny. Celková dĺžka prívodu a odvodu vody
z mlyna dosahovala asi 750 metrov. Mlyn bol vybavený kvalitnou mlecou stolicou a kvalita namletej múky bola veľmi vysoká. V roku 1969 bol rokmi neprevádzky mlyn zlikvidovaný.
V starých časoch sa v mlyne zhromažďovalo množstvo ľudí čakajúcich na zomletie a rozprávali sa rôzne príbehy, povesti a rozprávky.

V blízkosti bol / dnes u Michalcov / veľký furmanský hostinec, kde bolo postarané o povozníkov aj
o kone. Z mlyna sa traduje povesť o vyvolávaní mlynára večer z krčmy ktoré vykonali pes spolu
s baranom. Ten šiel so psom preto, že ťažké dubové dvere na krčme pes nevládal otvoriť tak baran ich otvoril bez problémov a to bol signál pre mlynára poberať sa domov.
Koncom 19 storočia si Jozef Milko pribral vedenie kameňolomu pri moste kde v r. 1909 došlo
k požiaru a Jozef Milko na následky nadýchania sírnych výparov pri hasení zomrel. Syn František potom v tejto dvojitej pracovnej činnosti pokračoval, prevádzkoval aj kameňolom patriaci obci Lúky
a hlavne veľký kameňolom nad sútokom Lyského a Lazovského potoka. Okrem toho otvoril aj
kameňolom v osade Dešná a dva kameňolomy v obci Lazy p. M. Kvalitný kameň bol dodávaný do celého Slovenska napr. bol použitý pri budovaní Slavína v Bratislave, vo veľkom sa vyrábali pomníky,
brúsy s priemerom aj cez 200 cm sochy a súsošia, medzníky, cestné obrubníky, stavebný kameň, štet a už spomínaná kamenná drť. Na vlastné náklady vybudoval cestu do osady Dešná. Akademický sochár prof. Fraňo Štefunko vytesal z tohto kameňa súsošie Jánošíka s družinou
v Martine. Na Národnom cintoríne v Martine je z kameňa vytesaná socha orla, a mnoho ďalších diel. Po r. 1951 kameňolom prevzala organizácia v Piešťanoch, neskôr v Žiline, Levice a nakoniec
JRD Mestečko, ktoré odkrytý kameň vyťažilo. Po roku 1989 bol konaný prieskum pre možnosť obnovenia ťažby organizáciou z Bratislavy ale z dôvodu utlmenia stavebnej činnosti a tým zníženie
potreby kameňa sa obnova ťažby už neuskutočnila.

Rodina Milková sa okrem prevádzkovania mlyna a kameňolomov venovala aj činnostiam v poľno-hospodárstve a z dôvodu lepšieho prístupu do kameňolomu bol prikúpený aj les. Ďalšie pozemky
sa prikúpili pre možnosť rozšírenia ťažby v kameňolome. Pre potreby rozvozu kameňa bolo kúpené nákladné auto, ktoré za vojny zobrala nemecká armáda a ďalšie bolo zabavené v roku 1951 spolu s takmer celým majetkom rodiny. František Milko zastával aj funkciu predsedu MNV Lysá v rokoch 1948- 1949.
V kameňolome pracoval až do 72 rokov svojho života. 

Jozef Milko a Františka rodená Teichrábová 

Jozef MILKO nar. v Lysej p. M. mlynár a kamenár pochovaný v r. 1909 v Lysej prevádzkoval mlyn a viedol kameňolom patriaci grófovi Szilányimu, kde v r. 1909 utrpel smrteľný úraz. Starý otec bol zručným kamenárom. Okrem bežnej kamenárskej práce vytesával do kameňa sochy. Manželka Františka r. TEICHRÁBOVÁ nar. v Brumove pochovaná v r. 1928 v Lysej, pracovala doma, počas
I. svet. vojny s dcérami prevádzkovala mlyn. Pri tejto práci si dokaličila ruku. Bola nábožensky založená,
vodievala cirkevné púte najčastejšie do Hostýna na Morave. 

Jozef Milko s manželkou Františkou mali spou 5 detí:
syn Jozef emigroval do U.S.A., kde vlastnil firmu na výrobu
dlaždíc, dcéra Františka Milková – Barboráková, dcéra
Barbora Syn František Milko, dcéra Anna Milková- Dušíková.


František Milko a Marie rodená Vinšová

Syn František Milko nar.4. 1. 1891 sa v roku 1939 oženil s Máriou Vinšovou nar. 21.10.1912 vo Vepřku.

František Milko - vyučený mlynár a kamenár v Budapešti za I. svet. vojny zajatec a legionár v Rusku, cez Čínu, Japonsko a USA sa dostal v r. 1922 domov. Celkove precestoval 17 krajín sveta.
Po návrate z frontu prestaval rod. dom a mlyn vybavil turbínou, prevádzkoval kameňolom ktorý mu gróf Szilányi daroval. Nakoniec však kvôli Benešovým dekrétom k darovaniu nedošlo. Spolu so sestrou Barborou vychovali synovca Vladimíra.  V r.1939 sa oženil s Máriou Vinšovou nar. 21.10.1912 vo Vepřku. 

 

František Milko v I. svetovej vojne - Rusko

František Milko druhý z ľava, ako vojak v I. svetovej vojne v Rusku

 

I. svetová vojna - František Milko

 

I.svetová vojna - vojaci v Rusku

 

František Milko - ponuka kamenárskych prác

Ponuka kamenárskych prác


 

webygroup

Milan Rúfus : KTO?

Ešte raz, moji, trochu vážne.
Pochodeň dymí, kto ju zažne?
Ktože ju opäť rozsvieti?
Od detí - k veľkým - do detí.
Poraďte, kto nás rozpomenie?
Kto scelí veci rozlomené.
Kto riečku vráti dejinám.
Odpustí všetkým - jej i nám.

dnes je: 22.9.2019

meniny má: Móric

podrobný kalendár


1583377

Úvodná stránka